/MAGDA VÁŠÁRYOVÁ/
Se svolením autorky přetiskujeme její projev při předávání pamětních medailí UP 12.11.2019
30 rokov, teda jeden a pol generácie prešlo, je už načase nielen spomínať a prezerať si staré fotografie, ale musíme si položiť niektoré otázky. Na začiatku by som si chcela pomôcť starým prevereným Alexisom de Tocqueville-om, aby som neopakovala niečo, čo už povedané bolo. Keď Topcqueville analyzoval francúzsku revolúciu, napísal: „Přinesla daleko méně nového, než se obecně myslí a kdyby k ní nedošlo, byla by se stará stavba stejně zřítila, tu dříve, tu později (ze Starý režim a revoluce).
Nezobrala som si na pomoc citát pre to, že by som chcela poprieť všetko, co sme dosiahli, naopak, považujem výsledok udalostí z roku 1989 aj po 30 rokoch za zázrak pre vás, ale najmä pře Slovensko. Nechcem hovoriť o niečom, čo mohlo byť, čo by som si ja priala, o čom som snívala, ale chcela by som hovoriť o niečom, čo ma dnes trápí a na čo dnes nemám vyčerpávajúcu odpoveď. Napríklad: Aké sú dnes slová – kľúče, ktorými denno-denne odomykáme súčasnosť? Je to len „kríza, úpadok, rozpad, nie to sme chceli“, a k tomu zvyšujúce sa percento ľudí, ktorí trpia spomienkovým optimizmom až politickou demenciou, regulérni fašisti v slovenskom parlamente, zvolení potomkami tých, ktorých Nemci s gardistami za II. svetovej vojny vypálili a vyvraždili, „czexit“ ako celkom reálne používané slovo, pre sebanaplňujúce proroctvo?
A tak sa v rámci duševnej hygieny denno-denne utiekam k dielam z historickej sociológie a snažím sa nájsť odpověď na otázku: Čo zákonite nastupuje po každej veľkej historickcej zmene? Čo by nás teda dnes nemalo prekvapovať?
Základným pilierom sociológie je tzv. Thomasov teorém: „Jestliže lidé považují nějaké situace za reálné, pak budou jednat tak, jako by reálné opravdu byly a potud budou mít představované situace reálné následky“.
To znamená, že ak si niektorí ľudia revolúciu v roku 1989 pre jej „sametovost“ ani nevšimli, ako napríklad náš bývalý predseda vlády a s ním mnoho mladých nádejných komunistov, ktorí vstupovali do strany v rokoch 1985-1986, ťažko ich dnes presvedčíme po tom, čo si neuveriteľne zdvihli svoju životnú úroveň, že najdôležitejším cieľom nášho zdvihu v novembri bola túžba po slobode.
Prieskumy verejnej mienky ukazujú aj na ďalšiu významnú skupinu občanov, ktorí prepadli spomienkovému optimizmu a nielen tvrdia, ale podľa Thomasa sú aj presvedčení, že totalitný režim bol oveľa lepší, ako demokratický. Môžeme sa snažiť presvedčiť ich fotografiami, svedectvami, televíznymi dokumentmi, ale zdá sa, že nebudeme mať úspech.
Diskutovať, teda vymieňať si názory a počúvať druhého sa s nimi nedá a je to strata času.
A tak listujem od Patočku, cez Hrocha až po prof. Havelku a podčiarkujem si pojmy, ktoré problematizujú môj spomienkový optimizmus, ako napríklad: „plebejské chápanie demokracie „antimeritokratické vnímanie sociálnej spravodlivosti“, „preferované egalitárstvo“, „predstierané identity“ a s nimi spojené mýty a predsudky, a na druhej strane „kultúra občianskej spoločnosti“, „sila politickej tradície“, alebo „sila kultúrneho kapitálu“. Smejem sa na popise dnešnej situácie silnej korupcie a na kritike, že bývalí funkcionári boli lepšie pripravení na zmeny a rozkrádajú štátny majetok, štátny rozpočet a európske fondy v nebývalej miere, nad ktorou krútime hlavou a krčíme nosy, použitím metafory „vrabčího hejna, které se po výstřelu sice vznese z pšeničného pole, ale záhy se vrátí na místo svého předchozího sycení.“ Aké výstižné.
Jedna z odpovedí na otázku – čo by nás nemalo dnes prekvapovať, by sa týkala diskusie nad teóriou „dobíhající revoluce“. „Dobíhali“ sme, tak ako sme dobiehali kedysi tu priemyselnú a rýchlo kopírovali inštitúcie a životný štýl Západu. Po 40 rokoch režimu sovietskeho typu sme sa tiež rozhodli dobiehať a kopírovať. Bola som a som s tým spokojná a nepociťujem emocionálnu ujmu, že dobiehame. Ale pre niektorých z nás naša „nežná“ nepriniesla dostatočne atraktívne a mobilizujúce myšlienky, ktoré by nás ako spoločnosť nadchli aj po roku 2004. Chceli sme byť na Západe, chceli sme slobodu, demokraciu, právny štát, aj keď väčšina možno chcela len mať to, čo tí za západnými hranicami, ale ja a mnoho z nás sme chceli otvorené okná dokorán a tým aj uvoľnené ruky a myseľ pre nové príležitosti.
Dá sa vôbec uvažovať nad tým, či sme si všetci niečo spoločne priali? O tom pochybujem, ale dnes bez štipky naivity, ktorú sprevádzal „samet“ môžeme uvažovať o tom, akú máme šancu posunúť sa ďalej a odmietnuť regres, ktorý už nezadržateľne nakazil našich susedov. Náš úspech nebude závisieť len od ekonomických kritérií, ale čím ďalej tým viac od toho, aký máme nielen kultúrny ale aj symbolický kapitál, aké sú naše kultúrne ritualizované presvedčenia o zvykoch našich národov, akú kultúru riešenia konfliktov používame po stáročia. Či zvíťazí stará tradícia viktimizmu, tak drahá stredoeurópskemu priestoru, tradícia hrania sa na malých a nedôležitých v mene neochoty a neschopnosti prihlásiť sa k zodpovednosti za celý kontinent, či dovolíme, aby sme sa uzavreli do vlastných hraníc trasúc sa strachom z neznámeho a zabudneme, že zatváranie sa za ďalšiu oponu je báječný spôsob, ako si vládna strana udržiava moc. Ich slová, kľúče, ktorými lákajú nevrlých, ufňukaných, prestrašených spoluobčanov sú: stabilita, posvätná tradícia, naša identita.
Rozhodujúce bude aj to, nakoľko sme ješitní a budeme sa snažiť pristúpiť na hru, na ktorú upozorňuje Dmitrij Bykov, ruský spisovateľ, vo svojom poslednom diele Ospravedlnenie, ktoré je odpoveďou na dnešných stalinistov v Rusku, ktorí sa snažia – tak ako komunisti a bývalí komunisti u nás – hľadať patriotickú logiku v stalinských masových vraždách. A kniha je aj popis skoro nemožného prerodu tých, ktorí v minulostí obdivovali „sovietsky projekt“. Autor upozorňuje, že ak budeme príliš hľadať nejakú logiku v rokoch neslobody a teroru, v ktorých sme žili, postupne prídeme na to, že ich vlastne ospravedlňujeme, že Stalinovi v konečnom dôsledku priznávame rácio, že inak sa predsa nedalo.
Ako prezieravo napísal Bedřich Loewenstein, „nejde o vytváření galerie světců a heroů, ale také o omylné slabé a často zlé a hloupé lidi, jako je máme dnes a denně kolem sebe. Dějiny jejich omylů, selhání (…) jistě nepřispějí ke kultu čistého a neposkvrněného národa, zato však k pochopeni toho, co je člověk, jaké jsou jeho meze a možnosti, které jsou slepé uličky (…) a jaká jsou pravidla civilizovaného života“.